V liste opátovi Mellitovi v roku 601 n. l. vyjadril pápež Gregor Veľký (540 – 604 n. l.) znepokojenie nad ťažkosťami pri obrátení Anglosasov v Anglicku, pretože lipli na svojich pohanských zvykoch a sviatkoch vrátane Yule („Vianoce“).
Gregor však radil pragmatický prístup k obráteniu: namiesto toho, aby priamo zakazoval pohanské praktiky, nariadil misionárom, aby ich začlenili do kresťanských osláv. Napríklad navrhol upraviť pohanské chrámy na kresťanské použitie a zosúladiť kresťanské sviatky s už existujúcimi pohanskými, čím sa tradície Yule stali „vianočnými“. Tento pragmatický prístup pomohol kresťanstvu šíriť sa po Európe, no zároveň umožnil pretrvať mnohým pohanským zvykom, ako sú hodovanie, zdobenie zeleňou a oslavy počas zimného slnovratu.

Sláva predkom !

Slovanský posmrtný svet sa nazýval Wyraj, Raj alebo Irij a ležal „za veľkou vodou“, ktorá sa chápala ako Mliečna dráha. Vchod vyzeral ako vírivý vodný tunel, ktorý ťahal všetko dovnútra. Spolu s dušami mŕtvych tam na zimu putovali vtáky a hady.
Vracajúce sa vtáky a hady na jar symbolizovali reinkarnáciu duší predkov do nových generácií. Odtiaľ pochádza aj mýtus o vtákovi/bocianovi, ktorý priniesol rodičom dieťa, a hady boli niekedy považované za pomocných duchov domu.

Európske predstavy o reinkarnácii len poukazovali na kmeňovú povahu reinkarnácie. Zdá sa, že duše sú uzavreté v akomsi „krvnom zákone“, vďaka ktorému sa reinkarnujú iba v rámci svojej rodiny, klanu alebo kmeňa. Navyše, pomenovanie detí po ich predkoch je tradícia súvisiaca s reinkarnáciou.

Dušičky (31. október) - deň, ktorý značí začiatok zimy a temnej časti roku a takisto návratu pastierov z ďalekých miest v horách. Počas dňa ľudia navštevujú hroby svojich predkov, upratujú ich a zapaľujú sviečky (symbol duše). V niektorých slovanských krajinách sa kedysi počas Dušičiek (Sviatku všetkých zosnulých) jedlo priamo pri hroboch. Táto tradícia súvisela s presvedčením, že duše zosnulých sa v tento čas vracajú späť medzi živých. Rodiny sa schádzali na cintorínoch, kde pripravovali jedlo, aby symbolicky "pohostili" svojich predkov a zdieľali s nimi chvíle. Jedlo na hroboch malo často symbolický význam a verilo sa, že zosnulí môžu vnímať vôňu alebo chuť ponúkaného jedla, takisto sa ľudia stretávali na hostinách doma, kde spomínali na mŕtvych predkov.

Vieme však naisto, že paradoxne s príchodom Cyrila a Metoda sa začalo bojovať proti pôvodnej kultúre a vznikol tzv.
Zakon sudnyj ljudem, ktorý bol vypracovaný v 9. storočí a bol jedným z prvých právnych textov v slovanských krajinách. Jeho obsah sa zaoberá nielen právnymi záležitosťami, ale aj otázkami viery a mravov, pričom pohanstvo je v texte odsudzované.
Text kritizuje a zakazuje rôzne pohanské praktiky, ako sú obete pohanským bohom a iné rituály, ktoré boli v rozpore s kresťanským učením. Ľudia, ktorí pokračovali v týchto zvykoch, mohli byť trestaní.
Zákon stanovuje prísne tresty pre tých, ktorí by sa venovali pohanským praktikám, pričom tresty zahŕňali aj smrť alebo iné formy verejného trestu.
Zakon sudnyj ljudem slúžil ako nástroj na upevnenie kresťanskej viery a na potlačenie pohanstva, ktoré bolo v tej dobe ešte rozšírené medzi slovanskými kmeňmi.