Priatelia, zdravím vás.

Vzhľadom na pretrvávajúcu medializáciu udalosti - divadelné predstavenie prerušené Š. Kuffom, som sa rozhodla zareagovať.

Inscenácia hry Moje baby, je v repertoári Národného divadla Košice od roku 2016, pričom samotným divadlom je označená ako vhodná pre divákov od 18 rokov. Organizátori festivalu Zogrod v Malej Frankovej túto skutočnosť však vo svojich materiáloch neuviedli, čo považujem za veľkú chybu a zlyhanie pri organizácii. Štátny tajomník ministerstva životného prostredia Štefan Kuffa na nevhodnosť tohto predstavenia pre maloletých upozornil, čoho dôsledkom bol fyzickú útok na jeho osobu. Chcem odsúdiť akékoľvek násilie na kultúrnych podujatiach a zdôrazniť potrebu dôsledného a zodpovedného správania organizátorov pri verejných podujatiach. Ak je nejaké predstavenie vhodné pre vekovú kategóriu 18 +, nie je prípustné, aby bolo voľne dostupné pre deti a mladistvých.

Na túto skutočnosť dlhodobo upozorňujem. Deti a mladí by mali byť chránení pred nevhodným obsahom a pred neustálym tlakom liberálno – progresívnej propagandy, ktorá im nasilu vtláča do povedomia témy so sexuálnym podtónom. Toto predstavenie je ďaleko za hranicou toho, čo je pre deti a mládež vhodné, a to nielen vzhľadom na sexuálne scény, ale aj vulgarizmy a monológy so sexuálnym podtónom na úrovni tretej cenovej skupiny.

Zvažujem nariadiť prešetrenie incidentu, keďže je tu podozrenie, že môže ísť o porušenie zákona - Ohrozovanie mravnej výchovy mládeže.

Pripájam aj screenshoty z článku o tejto hre z denníka Pravda. Prosím - vytvorte si názor sami, či toto je vhodne pre deti… (obrázky sú upravené, erotická pomôcka, ktorú pani herečka držala v ruke, je prekrytá.)

Navyše, nie je štandardné, aby takéto typy projektov mali istú podporu aj do budúcna, bez toho, aby hodnotiaca komisia poznala popis projektov, najmä s dôrazom na fakt, že ako sa zdá z dostupných informácií, väčšina pridelených verejných zdrojov ide na honoráre prednášajúcim a organizátorom.

Nech sa páči, k nahliadnutiu programy realizované pod názvom Fjúžn: www.fjuzn.sk

V stanovisku FPU je uvedené: „Viacročná podpora je určená pre časovo a finančne náročnejšie projekty, pri ktorých je dôležitá ich udržateľnosť. Ide napríklad o projekty vydávania časopisov alebo realizáciu veľkých festivalov naprieč všetkými oblasťami umenia a kultúry.“

Skúste si, prosím, sami odpovedať na otázku, ako projekt Fjúžn napĺňa tieto ciele.

Ministerstvo kultúry SR nedrží žiadne negatívnu konotácie voči utečencom žijúcim na Slovensku, ale na podporu projektov ich integrácie a adaptácie slúžia iné zdroje, nie Fond na podporu umenia. Zmluva, ktorá garantuje Nadácii Milana Šimečku peniaze až do roku 2026, teda podľa názoru vedenia MK SR nie je vhodným riešením. A zmluvná vymožiteľnosť verejných zdrojov na ďalšie 2 roky nie sú štandardom pre podporu takéhoto typu projektu.

Prajem vám pekný večer. Dnes sme do všetkých médií odoslali toto stanovisko. Stojíme si za svojím, že je neštandardné, aby s projektom, aký predložila Nadácia Milana Šimečku, mali prísľub peňazí aj na ďalšie roky. Nech sa páči, prečítajte si naše argumenty. Rada by som v tejto súvislosti poukázala aj na to, že napriek tomu, že médiá majú toto naše stanovisko už niekoľko hodín, nezverejnili ho. Zatiaľ vyšlo iba v jednom, alternatívnym médiu.

Ministerstvo kultúry SR trvá na svojich tvrdeniach, ktoré uviedlo na tlačovej konferencii 15. 8. 2024 a ktorými zmluvu medzi Fondom na podporu umenia (FPU) a Nadáciou Milana Šimečku, uzavretú v júli 2024 označilo za neštandardnú. Trváme aj na výrokoch, v ktorých sme vyjadrili, že body 4.2 až 4.4 zmluvy považujeme za “poistenie si finančných zdrojov”.

Projekt Fjúžn 2024 bol vyhodnotený ako úspešný v decembri 2023. Zmluva medzi nadáciou a FPU bola uzavretá tesne pred novelou zákona o FPU. Ako sa všetci môžu dozvedieť z webových stránok FPU, tento fond, tvorený z daní obyvateľov Slovenska, je prioritne určený na: „… podporu „živého“ umenia a kultúry. Fond poskytuje finančné prostriedky najmä na tvorbu, šírenie a prezentáciu umeleckých diel; podporu medzinárodnej spolupráce; na vzdelávacie programy v oblasti umenia, kultúry a kreatívneho priemyslu; na štipendiá pre fyzické osoby, ktoré sa tvorivo, či výskumne podieľajú na rozvoji umenia a kultúry.”

Popis projektu Fjúžn je nasledovný:
“Slovensko je dnes domovom aj pre takmer 300-tisíc cudzincov. Aktivity programu [fjúžn] sú príležitosťou na spoznávanie ľudí, ktorí síce pochádzajú z iných krajín, ale zároveň sú integrálnou súčasťou tejto krajiny. Potrebu venovať sa téme nových menšín možno oprieť o viaceré výskumy, ktoré dlhodobo ukazujú, že väčšina ľudí nepovažuje cudzincov za prínos pre spoločnosť. Podľa mnohých ľudí môžu cudzinci Slovensko nazývať svojím domovom až vtedy, keď tu buď prežijú väčšinu života, alebo sa aspoň úplne prispôsobia slovenskému spôsobu života a kultúre (prieskum agentúry Focus pre Nadáciu Milana Šimečku). Ešte stále máme v hlavách symbolické bariéry k rozmanitosti a veľmi ťažko ich búrame. [fjúžn] sa usiluje budovať otvorenú, inkluzívnu, demokratickú spoločnosť a odstraňovať tieto hranice medzi cudzincami a väčšinovým obyvateľstvom. Chce scitlivovať verejnosť v téme migrácie, búrať predsudky a posilňovať hlas cudzincov. Podujatia [fjúžn] na cestách pripravujeme v úzkej spolupráci s lokálnymi organizáciami z oblasti kultúry, ľudských práv i samotnými komunitami cudzincov a prispôsobujeme ich potrebám a možnostiam lokality. Prostredníctvom regionálnych podujatí vytvárame príležitosti na stretávanie a spoznávanie sa a prehlbujeme spoluprácu obyvateľov rôznych miest s komunitami cudzincov (vrátane utečencov). Zároveň dávame priestor, príležitosť a hlas miestnej komunite cudzincov. V roku 2024 chceme opäť zorganizovať 6 podujatí [fjúžn] na cestách.”

Sme nútení klásť si otázku, na základe čoho Nadácia Milana Šimečku vo svojom stanovisku k TK z 15.8.2024 nazýva súbor rôznorodých aktivít na inklúziu pod názvom Fjúžn festivalom, prehliadkou alebo súťažou. Na základe čoho tvrdí vo svojim stanovisku FPU, že ide o štandardnú zmluvu na 3 roky, a zároveň prirovnáva projekt nadácie k takým skvostom ako je festival vážnej hudby Konvergencie, Európsky festival humoru a satiry Kremnické gagy či martinský divadelný festival Dotyky a spojenia. Tieto festivaly majú kultúrny obsah, jasnú dramaturgiu, zrejmý vplyv na udržanie živého umenia a kultúry presne v súlade so štatútom FPU, rovnako tak skutočnú, nie len deklarovanú kontinuitu. V prípade týchto festivalov s históriou zrejme všetci rozumejú nutnosti plánovania zdrojov, udržateľnosti nasledujúcich ročníkov a včasného angažovania umelcov. Na druhej strane, projekt Nadácie Milana Šimečku je súborom prednášok a rôznorodých iných aktivít a nemá nič spoločné s poslaním fondu.

Ďakujem za podporu, kolega!

Český politik Jindřich Rajchl napísal:
“Stojím plně za Maťou!

Na Slovensku se právě pořádá organizovaný hon na ministryni kultury Martinu Šimkovičovou.

Pokud by vás zajímalo proč, tak oficiálně prý proto, že odvolala ředitele Slovenského národního divadla a šéfku Slovenské národní galerie.

Na což má samozřejmě ministr kultury ze zákona právo. Jen libodemo kejklíři mají jakousi zvláštní utkvělou představu, že jsou nedotknutelní.

Ve skutečnosti jde ale samozřejmě především o to, že Martina neskáče podle pokrokových notiček. Vzala peníze na "boj proti dezinformacím" a nechala za ně opravit střechu slovenské filharmonie. Namísto propagace LGBTQ+ se hrdě hlásí ke slovenským tradicím a neváhá si obléct slovenský národní kroj. A hlavně se nebojí nazvat věci pravými jmény.

Uznejte, že někdo takový se prostě lepševikům nehodí do krámu a musí být zničen za každou cenu!

Měl jsem tu čest se s Martinou několikrát osobně setkat. A protože jsme si dokonale lidsky sedli, tak mi nabídla i tykání.

Mohu vám říci, že na jednu stranu je to skutečná dáma každým coulem, ale na stranu druhou neskutečný bojovník, který neustoupí před nikým a před ničím.

A protože ti praví bojovníci jsou vždy připraveni se navzájem podpořit, tak vzkazuji Martině i všem přátelům na Slovensku jedno jediné - nedejte se a jděte dál! Všichni normální lidé vám drží palce a ti uplakaní kavárníci už nikoho nezajímají.

Drž se, Maťo, my stojíme za Tebou!”

https://www.facebook.com/share/p/uxvo48yd1kwbKNfn/?

Facebook

Log in or sign up to view

See posts, photos and more on Facebook.

Tak volali ľudí najatých aby tlieskali alebo sa smiali v správnej chvíli počas divadelného predstavenia. Alebo naopak: pískali a dupali nohami, ak by niekto chcel, aby hra hneď na premiére prepadla.

Klaka vznikla ešte v starovekom Grécku a Ríme. V Európe bola najrozvinutejšia v 17. až v 19. storočí, keď fungovali špeciálne agentúry, poskytujúce služby profesionálnych „klakerov“. Títo sa živili len tak, že chodili do teátrov a predstierali tam spokojnosť alebo nevôľu. Divadelní manažéri, autori a jednotliví herci im nútene platili za úspech. Ak zaplatiť odmietli, čakali ich problémy.

V 20. storočí tento jav takmer vymizol. Ale klaka nezmizla, len sa presťahovala z divadiel do politiky. Zistilo sa, že starovekí Gréci objavili účinnú politickú technológiu. Americký vedec Robert Cialdini ju nazval „sociálnym dôkazom“ (Influence: Science and practice, 1984).

Ak nič nevieme o činnosti niektorého ministra, ale dav na námestiach vykrikuje, že je zlý, tak si pomyslíme, že títo ľudia to asi vedia lepšie. Je to „sociálny dôkaz“. Nie každý má stabilný postoj k otázkam, ktoré sa ho priamo netýkajú. Mnohým možno vnútiť cudzie hodnotenie a úsudky, a tak manipulovať verejnú mienku.

Na to je dobrá klaka. Zdalo by sa, že médií a sociálnych sietí je dosť na to, aby kohokoľvek o čomkoľvek presvedčili, no naživo to stále pôsobí stál najlepšie. Aby bol dav dirigovaný, stačí neveľká skupina profesionálnych „klakerov“, naučených, čo a kedy majú robiť. Ako poznamenal slávny francúzsky psychológ Gustave Le Bon: „Ten, kto vie oklamať dav, ľahko sa stane jeho vládcom“ (Psychologie des foules, 1895).

Preto opatrne nabádam, aby sme sa radšej neponáhľali uveriť tomu, čo spolu vykrikujú ľudia na námestiach. Skôr naopak: ak niečo zborovo vykrikujú, dajme si pozor na prítomnosť klaky. A, samozrejme, na tých, ktorí z jej prítomnosti ťažia.

Vnímam to ako slabosť našej opozície. Protesty proti zrušeniu ÚŠP už raz spolitizovali aj to, čo by politické byť nemalo, k výsledku to neviedlo.

Opozícia nedokáže oponovať vláde vo vážnych otázkach, a preto nafukuje jednotlivé kauzy, aby zvýšila nespokojnosť obyvateľstva. Robí teda presne to isté, čo viedlo k jej porážke vo voľbách. Osud jednotlivých (zrejme blízkych) funkcionárov je pre ňu dôležitejší ako povedzme otázky verejných financií, či zabezpečenie dostatku ropy, ktoré skutočne vyvolávajú oprávnené obavy.

Je to škoda, pretože silná opozícia stimuluje vládu a slabá a primitívna ju len rozosmieva.

Zaujal ma názor profesora Vasila Lipitského, ktorý zverejnil na portáli Štandard. Nech sa páči - prečítajte si.

Tisícky ľudí opäť protestujú. Ale pozastavme sa a trošku si skomplikujme, že proti čomu vlastne skandujú?

Protestujúci sa hnevajú na odstránenie pár funkcionárov a vyhlasujú to za hrozbu pre našu kultúru. Ako raz povedal slávny ruský režisér Konstantin Stanislavskij, keď videl zlé herecké výkony: Neverím!

Demokracia a administratíva

Pani ministerku kultúry osobne nepoznám, ani veľmi nesledujem jej aktivity. Rovnako sa nepoznám so šéfmi kultúrnych inštitúcií, ktorým dala výpoveď. Nie som v tom odborník a rád príjmem predpoklad, že ide o dôstojných a kvalifikovaných ľudí. Ale o tom teraz vôbec nehovoríme.

Tieto inštitúcie financuje štát a sú riadené príslušným vládnym rezortom. Vláda vzniká ako výsledok volieb a jej zloženie odráža aktuálny stav verejnej mienky v spoločnosti. To sa volá demokracia. Keď sa vláda mení, má právo vymeniť aj šéfov jej podriadených inštitúcií. Ak by sa bolo pozabudlo, vláda Igora Matoviča napríklad vymenila skoro plošne (ako to mal ten premiér rád) všetkých vysokých úradníkov.

Toto je náš politický systém, či sa to niekomu páči alebo nie. Nemyslím, že je tu priestor na pouličné protesty. Ak by ulica chcela ovplyvňovať zloženie administratívy či vysokej byrokracie, stane sa to skutočnou hrozbou – nie však pre kultúru, ale pre celý náš model demokracie.

Administratíva a kultúra

Teraz o kultúre. Odstránené postavy neboli umelci – boli to riaditelia a teda funkcionári. Ak by prvého tenoristu vyhodili z opery z politických dôvodov alebo by z múzea odstránili obrazy, len preto, že ich autor bol gay, protestoval by som. To by bol naozaj útok na kultúru. Ale zmena riaditeľa sa tak nazvať nedá.

Iste, úradníci tiež môžu byť umelcami alebo kritikmi umenia, je to však oddelené od ich administratívnych a riadiacich funkcií. Venujú sa najprv hospodárskym a finančným otázkam, za to nesú zodpovednosť.

V divadle majú určitý vplyv na repertoár a výber umelcov, v prípade múzea – na zameranie výstav či zloženie expozície. Ale nikdy som od nikoho nepočul nič také, že chcem ísť do divadla A., lebo tam je riaditeľom pán B. Alebo: pôjdem do galérie C., keďže je tam riaditeľkou pani D.

Nechápte ma zle, ani najmenej nechcem znižovať úlohu úradníkov v rezorte kultúry. Venoval som však istý čas drobnému výskumu, napríklad na webe svetoznámeho Teatro alla Scala vôbec nie je uvedené meno riaditeľa alebo superintendenta, ako sa v tomto divadle nazýva táto funkcia. Sú tam vymenovaní všetci hlavní dirigenti v celej histórii divadla, ale administrátori spomenutí nie sú, hoci medzi nimi boli aj viacerí veľmi známi ľudia. Zrejme preto, že takéto informácie nie sú považované za dôležité pre publikum.

Poznáte meno Laurence des Cars? Je to riaditeľka Louvru, historicky prvá žena v tejto pozícii. Je to známa odborníčka a autorka dobrej knihy o prerafaelitoch (Les Préraphaélites: Un modernisme à l’anglaise, 1999). Nehnevajte sa však na seba, ak ste jej meno doteraz nepočuli. Nie ona robí Louvre slávnym, je to Louvre, ktorý ju robí významnou a smerodajnou. Zrejme preto jej meno tiež nie je uvedené na oficiálnej webovej stránke najpopulárnejšieho múzea na svete.

Preto, keď čítam v médiách, že bývalý riaditeľ divadla na mítingu povedal, že jeho odvolanie uškodilo slovenskej kultúre, mimovoľne si začínam myslieť, že človek s takýmto egom nie celkom spĺňa očakávania, aké má alla Scala.

Klaka na uliciach

Tu môže vzniknúť otázka, prečo tisíce spoluobčanov vnímajú odvolanie týchto funkcionárov ako drámu a dôvod na protesty.

Myslím si, že ide o dôsledok využívania politických technológií, z ktorých hlavnou je, samozrejme, tendenčná interpretácia udalostí, rozšírená cez mainstreamové médiá. Ale sú aj iné, ktoré existujú už od staroveku a dokonca sú spojené s divadlom a kultúrou. Už som o tom písal inde, ale teraz je čas niečo z toho zopakovať pre čitateľov Štandardu.

Ono nepríjemné slovo v názve (pretože sa podobá na kloaku) medzititulku tohto článku má pôvod od francúzskeho claquer – tlieskať.

So zármutkom som prijala správu o úmrtí Janky Kállayovej Šomošiovej, jednej z popredných osobností slovenskej opernej scény.

Po ukončení štúdia na VŠMU začala svoju kariéru ako sólistka v Spevohre na Novej scéne, no počas celého svojho života zostala verná Opere Štátneho divadla Košice, s ktorou pravidelne spolupracovala.

Janka Kállayová Šomošiová bola nielen mimoriadne talentovanou speváčkou, čo potvrdzuje aj jej ocenenie Slovenského literárneho fondu za stvárnenie úlohy v inscenácii „Evanjelium o Márii“ pod vedením Jožka Bednárika, ale bola aj mimoriadne obľúbenou osobnosťou v umeleckých kruhoch. Jej srdečná povaha a láskavosť si získali úctu a obdiv mnohých kolegov a priateľov.

Jej odchod je pre našu kultúru veľkou stratou. Myslím na jej rodinu, priateľov a všetkých, ktorí ju poznali. Česť jej pamiatke!

FOTO: web zivot.pluska.sk

Náš významný herec staršej generácie Oldo Hlaváček v Plus 7 dní povedal tieto slová o svojich kolegoch v Slovenskom národnom divadle: "Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť... Ja som bol v SND, ktoré bolo vtedy skutočne národné, vyše polstoročnicu. Stál som na javisku s hercami, ktorí pre divadlo žili a tvorili naozajstné umenie a dejiny. A teraz žiadna úcta, vychovanie, nič... V takom divadle by mali pracovať vzoroví ľudkovia, naše zlato. Ale toto neviem, čo je. Či je to nevychovanosť alebo im stúpla seriálová sláva do hlavy... Veľká väčšina z nich si prenáša zlozvyky aj do divadla, zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať, a nie hrať sa na veľké hviezdy... Zbavili sa ako psov Machatu, Kronera, Kvietika a iných. A to bol ozajstný výkvet. Keď si títo mladí myslia, že horekovaním niečo zmenia, tak by im mali postaviť detskú izbu."

Dnes si pripomínam vznik významnej kultúrnej inštitúcie, ktorou je Matica slovenská. Považujem za dôležité, aby si naši občania prehlbovali pozitívny vzťah k svojej vlasti, domovine svojich predkov, upevňovali hrdosť a vlastenectvo. Matica slovenská sa už niekoľko desaťročí od čias jej vzniku na presadzovaní týchto hodnôt významným spôsobom podieľa.

Ja tejto nezastupiteľnej ustanovizni, akou je Matica slovenská, preto vyjadrujem moje uznanie a vďaku za doterajší prínos v oblasti uchovávania a rozvoja slovenského kultúrneho dedičstva a identity.